Autor článku: Zuzana Danišková
Slovo bicykel sa učíme písať ešte na základnej škole. Často je zdôrazňované, že jeho pôvod je cudzí, preto v ňom ypsilon píšeme tam, kde ho nečakať. Ešte aj teraz si túto pomôcku pripomínam, aby som sa nepomýlila. V profesijnom živote – pri učení a písaní sa o bicykli zmieňujem veľmi výnimočne, avšak môj voľný čas sa okolo neho krúti výrazne.
Bicykel môže slúžiť ako dopravný prostriedok do obchodu, na ihrisko alebo v ekologickej verzii aj do práce, ale môže byť tiež rovnako športovým náčiním, ktoré cibrí fyzickú zdatnosť. Učíme sa však ovládať aj také, ktoré vyžadujú skôr obratnosť a burcujú adrenalín, takže posilňujú dnes toľko diskutovanú odolnosť. Tieto rôznorodé účely, pre ktoré si vyberáme a kupujeme bicykle z obrovskej ponuky možno obohatiť o niečo ďalšie. Starí Gréci síce jazdili na dvoch kolesách voza v záprahoch, čo patrilo k olympijskej disciplíne, ale rozvoj fyzickej a telesnej stránky sa nedal oddeliť od rozvoja duševných schopností. Tento vyvážený prístup poznáme pod pojmom kalokagathia, čím Gréci ako jediní starovekí národ formulovali úlohu športu v živote človeka a spoločnosti.
Nápad na spoznávanie našej krajiny zo sedla bicykla mi zišiel na um pred štyrmi rokmi. Prvý rok som absolvovala sama, zvyšné tri roky sa pridali dve kamarátky. Neviem, či má moderný „bikepacking“ nejaké povinné atribúty: my jazdíme na cestných bicykloch s úspornou batožinou a nevyhnutnými mini kozmetickými baleniami a nespíme v prírode. Chceme jazdiť veľa kopcov a prekonávať sedlá, avšak nesledujeme kilometre, vyšliapané metre, watty ani kadencie. Vyberáme trasy a miesta tak, aby sa nám ukázali miesta, ktoré formovali identitu ľudí v regiónoch a sú naším spoločným dedičstvom, ktoré nadchýňa alebo povznáša. To je moja interpretácia gréckeho ideálu.
Tento rok vyrážame na štyri dni a nie je ambíciou prebicyklovať krajinu od Košíc až domov (okolie Trnavy) ako minulé roky. Volíme trasu, ktorá prejde šiestimi regiónmi a tromi národnými parkami. Dovoľte mi, aby som Vám o našom výlete zreferovala a inšpirovala návštevou atraktívnych miest a zákutí, ktoré stoja za návštevu a niekedy aj za trochu intelektuálnej námahy.
Príprava
Vzhľadom na isté skúsenosti už vieme, čo sa osvedčilo a čo bolo zbytočné, ale aj tak sa neviete pripraviť dokonale. Ak je v Trnave 37 stupňov a pod Tatrami v doline desať, alebo sústavne prší ako na Orave, istý typ nekomfortu treba aj vydržať. Do povinnej výbavy však patrí nepremokavá bunda, nepremokavé návleky na tretry a triatlonový dres, ktorý sa osvedčil ako alternatíva cyklo-oblečenia práve v daždi, pretože schne rýchlejšie a má aj menšiu cyklovložku. Zvyšné zvršky si každá volí individuálne, ale máme vždy ľahké oblečenie na večer, gumové žabky, teplé ponožky a nátelník. Ako som spomínala, kozmetika je tiež úsporná, maľovať sa až tak netreba, krém a faktorová ochrana sú dostupné v malých baleniach, šampóny a mydlá majú na ubytovaniach. Krém proti odreninám Muc-Off Chamois vytláčam do malej dózy a keďže nosím pri športe šošovky, naučila som sa využívať šošovkové puzdrá ako mini nádoby na kozmetiku. Kamarátka Lucia objavila v drogérii pracie prúžky, takže cyklo-oblečenie perieme každý večer. Ja jej na oblátku beriem malú a ľahkú masážnu činku na krk, keďže ju často bolieva. Balenie je v prípade cestnej cyklistiky jednoduchšie, keďže sa pohybujete v osídlených miestach, kde je vždy k dispozícii krčma, potraviny, lekáreň, reštaurácia. Moja batožina pozostáva len z rolovacej brašne pod sedlovkou s gumou, na ktorú sa dá uchytiť bunda alebo šľapky. Môj ružový mršný bicykel z Groundu je ako stvorený na tento výlet. Duše, pumpu a malý set kľúčov netreba ani spomínať. Doposiaľ sme nemali žiaden technický problém ani defekt, pričom nás navigácia poslala aj na trasy súce skôr na gravel.
Lístky na vlak kupujeme dva dni vopred, aj keď viem, že rýchlik idúci juhom nebýva obsadený, prvé ubytovanie máme rezervované, pretože je to miesto, kde stojíme každý rok. Presnú trasu prvého dňa dolaďujeme na poslednú chvíľu, lebo máme viaceré súperiace možnosti.
1. deň: etapa Zvolen – Poltár
Keďže sme už v tej cyklistike, dovolím si používať profesionálny výraz etapa. Pri otázke ľudí z okolia „ Odkiaľ a kam idete?“ sa odpovedá ľahšie a znie to serióznejšie: „Podľa toho, ktorú etapu myslíte“. Prvý deň nás čaká necelých 100 kilometrov, najvyššie miesto je 1010 mnm. Vystupujeme z rýchlika vo Zvolene, na stanici stihneme rýchlu kávu a značne rušnou cestou smerujeme von z mesta.
Čo nás zaujíma na trase Lieskovec-Očová-Detva-Hriňová-Lom na Rimavicou-Sihla-Utekáč-Kokava nad Rimavicou-Zlatno-Poltár?
Obcou Očová len prechádzame, nechceme stáť v prvej hodine jazdy, ale zo školských čias všetci Očovú poznáme cez Mateja Bela. Informačné tabule informujú o existencii pamätnej izby, takže sa sem treba vrátiť a prečítať si vopred niečo viac ako len informáciu o polyhistorovi v našich dejinách. Prvým očarujúcim úsekom je pre cyklistu z roviny už nábeh pred Detvou a prechod do Hriňovej. Striedame tu dlhý výšľap so strmým zjazdom cestou s takmer žiadnymi autami. V Detve sa začína s prípravou na folklórny festival, stánky s cigánskou však nenavštívime, lebo výšľapy ešte nekončia. Hriňovou nás vyvádza hladký cyklo-chodník poza hlavnú cestu a smerujeme k najťažšiemu výstupu.
Z Hriňovej sa ťahá 8 km stúpanie v rozpätí od 8 do 12%, Lucia pustí krátku motivačnú pieseň, keď je už najťažšie. Míňame maličký Lom nad Rimavicou s tabuľou drobnej Jednoty, avšak koncentrujeme sa na najvyšší bod, horskú obec Sihla (zrejme už aj v regióne Horehronia), kde sme našli bufet s rýchlym občerstvením. Na tomto mieste stála najvyššie položená sklárska huta, ktorá najskôr vyrábala len chemické sklo veľmi vysokej kvality a až neskôr fľaškové, fúkané aj tabuľové. Suroviny používané na jeho výrobu boli z lokálnych zdrojov a produkty sa vyvážali aj mimo domáceho trhu. V tomto čase už máločo pripomína podnikateľky úspešné miesto.
Po prvej námahe máme k dispozícii len vyprážané jedlo a hranolky čo nie je to najlepšie, čo môžeme telu dopriať, ale hlad bol silnejší ako podnet k úvahe, že väčšie mesto je dostupné v zjazde do pól hodiny. Trochu nás zaskočí aj zima po spotenom výšľape, tak mierime dolu čo najskôr. Zo Zvolenska -Podpoľania cez kúsok Horehronia mierime do Novohradu a zdržiavame sa naďalej v miestach so silnou históriu sklárstva. Prvou obcou na ceste dolu je Utekáč. Komorná usadlosť, ktorá rovnako ako Sihla spomína na svoje priemyselné výslnie. Pokojnú atmosféru v obci s jednou krčmou a pizzeriou dotvára historický kaštieľ a kaplnka, ktoré staval mecenáš Forgáč – gróf, ktorý založil aj miestnu sklárňu. Prírodné podmienky priali výrobe skla: rieka Rimavica, dostatok dreva a výskyt sklárskeho piesku kremenca ako základnej suroviny na jeho výrobu. „Utekáčsky fenomén“ sklárskej tradície trval viac ako 215 rokov. Zo zatvorenej fabriky vznikla dnešná atrakcia: vysoký komín sklárskej huty sa premenil na lezeckú stenu. Odkiaľ sa však názov obce? Priateľ pochádzajúci z blízkeho okolia sa zmieňuje o úteku pred Turkami. Doma čítam a potvrdzuje sa mi jeho verzia – územie blízko dnešnej hranice s Maďarskom bolo prirodzene územím vpádu Mongolov a neskôr Osmanov a tak obyvatelia hľadali útočisko v riedko osídlených oblastiach.
Po Utekáči nasleduje obec Kokava nad Rimavicou, ktorá okrem výroby skla vo svojej histórii pamätá aj na ťažbu zlata, ktoré sa možno ťažilo ešte v časoch, keď na území žili germánski Kvádi. Chceli sme navštíviť historickú budovu Starej školy, v ktorej v súčasnosti vzniká kultúrno-vzdelávacie centrum. Zámerom zveľaďovania zanedbanej budovy je dokumentovať sklársku tradíciu regiónu a zviditeľňovať unikátne kultúrne aj prírodné dedičstvo obce aj blízkeho okolia. Múzeum a výstavy sa však otvárajú až o týždeň neskôr, ako sme na mieste my. Sklársky región, kde sa okrem spomínaného vyrábali fúkané žiarovkové banky, vianočné ozdoby a predovšetkým termosky (tá trvala až do zastavenia výroby a likvidácie sklárne v roku 1998) pokračuje v obci Zlatno a ústi v mieste prvého nocľahu – v Poltári. Najmenšie okresné mesto Poltár má trochu ťažkopádne priestorové členenie; po opätovnej návšteve mám stále pocit chýbajúceho centra, pretože ústredný priestor pôsobí stále ako periféria. Pred časom sme tu natrafili na útulné ubytovanie s veľkým dvorom, drevenou dlážkou a prívetivou miestnou reštauráciou. V miestnej krčme sme sľúbili, že sa o rok zasa vrátime a domáci nás vezmú na skrytú atrakciu sírneho oka. Krčma je však tento rok už mimo prevádzky. Sklárske obce, ktoré sme mali možnosť križovať neutrpeli len zánikom samotných fabrík, ale aj vysťahovalectvom šikovných remeselníkov, ktorých lákali alebo v niektorých prípadoch aj vysídlili do opustených dedín českých Sudet. Tam na nich čakali nové pracovné miesta a plne vybavené domácnosti, niekedy aj soľ zmiešaná s jedom na potkany ako pomsta odchádzajúcich Nemcov.
2. deň: etapa Poltár – Heľpa
Po chutných raňajkách v miestom podniku nám v hlave skrsne nápad zviesť sa z Poltára vlakom späť do Utekáča. Ide o jednokoľajovú trať z Lučenca, ktorú si vydobyli obyvatelia Kokavy pri stavbe priľahlej trate. Nápad na vlak nesúvisel s únavou, ale so záujmom viesť sa lesmi, bralami a tunelom, lebo už počas šliapania súbežnou cestou je železničná trasa veľmi okúzľujúca. Žiaľ na trati je výluka, ktorá končí na druhý deň, tak si na tento zážitok počkáme až nabudúce.
Dnešný deň nás čaká o čosi menej kilometrov, ale výškové metre nás nešetria. Po návrate do Kokavy sa musíme prehupnúť sedlom Chorepa, kde stúpanie nie je až také prudké, ale za to pomerne plazivé. Prechádzame Klenovcom a Hnúšťou, patriacich do regiónu, ktorý je v mojich očiach magickým. Zrejme nebudem sama, učaroval aj bulharskému cárovi, ktorý sa o ňom poctivo staral. Gemer sa snažím navštíviť viac krát do roka, pričom sa opakovane vraciam aj na rovnaké miesta (pred pár mesiacmi to bola Mokrá Lúka/Revúca, kde sa konal SP v endure).
Cesta do Tisovca a Muráňa je už sprevádzaná väčším množstvom áut, ale nie je to obťažujúce. V Tisovci si v stánku pri ceste kupujem ovčí syr a dievčatá oslovil miestny starší pán, podľa vizuálu ostrieľaný cestný cyklista. Referujeme mu o ceste a ďalších plánoch: keďže chceme prejsť opäť na sever na Horehronie, musíme sa z Muráňa doslova vyštverať, pričom máme dve možnosti. Naša verzia bola hlavnou cestou so zastávkou na Prednej hore, kde som dohodla výklad v expozícii poľovníckeho zámočku. Domáci sa zatvári podivne, čo tam chceme robiť, veď nás tam ani nepustia.... No ja na rozdiel od neho viem, že okrem sanatória a vodného sveta z plagátov je tam unikátna pozostalosť – opravené poľovnícke sídlo Ferdinanda Coburga. Ako skúsený šliapač kopcov nás odhovorí od tejto verzie trasy, pretože je na nej miestami až 17% stúpanie. Vždy, keď som tu bola, bicyklovala som opačným smerom (Telgárt – Muráň) a vravela si, že zrejme príde čas aj na protismer, lebo už aj zo sedla sa dá odhadnúť, že ide o ťažšiu verziu. Nenecháme sa dlho prehovárať, keďže nie sme úplne na ľahko, Lucia má obmedzené prevody a Andrea sa opäť vybrala na hliníkovom retro-kúsku po svojom otcovi, ku ktorému ju prirodzene viaže emócia. Druhou ponúkanou verziou je cesta cez Muránsku planinu – z centra Muráňa vedie asfaltová 6 km dlhá cyklo-cesta priamo do centra planiny. Veľká lúka, ktorá sa najčastejšie spája s chovom vyšľachteného norika muránskeho absolútne zodpovedá svojmu názvu: ide o rozľahlú plochu (počas SNP bola tajným letiskom) posiatu lúčnymi kvetmi a vysokými steblami šteklivej trávy, kone sú za ohradou, niekedy ich možno vidieť pasúce sa voľne.
Dolu v Muráni sa ľahko občerstvíme buchtou, ktorú poznáme z plagátov aj na dolniakoch a smerujeme hore. Výstup je prudký hneď od začiatku; pred časom som tu bola na horskom bicykli a nemala som tento pocit; miestami naberáme 12%, no tých 17 tu veru nie je. Muráň sa v posledných rokoch snaží osloviť turistov cez buchty a sysľovisko, požičovne elektro-bicyklov sú aj v okolitých dedinách, ale zdroj identity Gemera pramení niekde inde. Cyklo-cesta, ktorou sa driapeme hore a obchádzame oveľa ťažšie stúpanie je cesta Márie Széchy (Séči), uhorskej šľachtičnej prezývanej aj Muránska Venuša, ktorá bola najvýraznejšou postavou dejín hradu Muráň. Hrad Muráň z cesty nie je vidieť, ale jeho ruiny sú situované nad nami. Ďalšou postavou, ktorá formuje región Gemera je už dvakrát spomínaný bulharský cár Ferdinand Coburg, pričom stopu po koburgovskom podnikaní v oblasti hámrov a železniarní máme aj v Trnave. Vďaka osvietenskej predstave bohatých rodov Koháryovcov, neskôr priženených Coburgovcov, majú lesy Muránskej planiny stále svoju intaktnú a nepreniknuteľnú podobu. Etymológia lúk muránskej planiny dokladá, že Koháryovci starostlivo vyberali zodpovedné osoby, ktoré ich spravovali; Coburg zavolal z dnešného Nemecka Ľudovíta Greinera, ktorý zaviedol prísny systém a poriadok do lesného hospodárstva (o.i. spresnil výšku tatranských štítov, pričom zistil, že najvyšším je Gerlach, nie Kriváň ani Lomnický štít). Nemecké technológie rozbehli hĺbkovú ťažbu zlata, striebra, železa, takže ekonomický úspech tejto časti dnešného Slovenska mu vyslúžil pomenovanie železného srdca Uhorska. Gróf Muránsky, ako sa necháva oslovovať Ferdinad, hovorí po slovensky a má túto krajinu naozaj rád – nie je len pustošivým poľovníkov, ale botanikom, ornitológom, etológom, v bulharskej Sofii má vystavené preparáty, ktoré zbieral na planine. Hoci sa trápime stúpaním do sedla Javorinka, priam telesne cítim toto jedinečné dedičstvo Gemera v pote a klíme národného parku.
Cyklo-cesta z Muránskej planiny ústi na hlavnú cestu, ktorou ešte kúsok stúpame do sedla Javorinka, odtiaľ nás chladí esovitý zjazd. Nápad obedovať v reštaurácii v Šumiaci však znamená, že stúpania ešte nekončia. Sediac už pri vychladnutej vode prichádza vyšťavená Andrea s otázkou, či náhodou nie je dedine ešte iná, vyššie položená reštaurácia. So smiechom odpovedám, že tu je ešte chata pod Kráľovou Hoľou. Napokon po výdychu konštatuje, že nabudúce, keď pôjdeme kopce, pôjde na Live (jej parádny karbónový aeromodel) – akoby sme niekedy jazdili roviny.....Asfaltová cesta je zatiaľ po chatu, rozbitý úsek až na Kráľovú hoľu je práve uzavretý, dorába sa ďalší asfalt, aby pretekári v etape Okolo Slovenska mohli vystúpať až na majestátny vrchol Nízkych Tatier.
Cesta do Heľpy je už odpočinková, zo Šumiacu je to prudší zjazd, dedinami Horehronia sa cesta zvažuje veľmi mierne. V Pohorelskej Maši míňame zrekonštruovaný Coburgovský park, ale už nemám odvahu iniciovať zastávku; dievčatá nemusia so mnou zdieľať všetko moje nadšenie šľachtickými rodmi. V Heľpe je v piatok večer živo ako sa na dedinu patrí. Obyvatelia si vychutnávajú pizzu a hamburgery, cukráreň a zmrzlinu obchádzame, lebo nemajú alkohol a tak sme ako prvé v miestnej krčme, kde nalievajú proseko. Pán, ktorý prichádza na pivo si nesie v igelitovom vrecku slané rybičky, my chrúmeme chrumky z tradičného obalu, proseko mi až tak nechutí. Hľadíme na ďalší národný park pred nami a dumáme, čo nás tam zajtra čaká. Z krčmy odchádzame v čase, keď sa zábava len rozbieha.
3. deň: etapa Heľpa – Zuberec
Raňajky v Heľpe volíme striedmejšie, pričom nám dovolia zabaliť si pár potravín do alobalu. Vieme totiž, že z Horehronia sa na Liptov dostaneme len prechodom cez národný park a Heľpa je v jeho tesnej blízkosti. Keď pred ubytovaním zapnem cyklo-počítač, okamžite mi hlási začiatok výstupu. Domácou vypraté a voňavé oblečenie je v priebehu pár minút spotené. Navigácia nám ponúkla možnosť prechodu cez sedlo Priehyba. Zrejme je táto cesta cyklistom známa, keďže mňa však sever Slovenska veľmi naláka, nevedela som o nej. Trasovanie cez mapy nás niekedy zaviedlo aj na mtb/gravel cestičky, boli sme zvedavé, či bude cesta zja.zdná pre cestné bicykle po celej trase. Hoci stúpame na hrebeň Nízkych Tatier do výšky 1191 mnm v dĺžke 8,5 km, vnímam tento výstup ako najjednoduchší, dokonca ťahám na menších pastorkoch a nepotrebujeme robiť esíčka. V sedle už cítime zmenu počasia, fúka studený vietor a chybou je, že sa neprezliekame nižšie pod ním. Asfaltový prechod križujú bežci Nízkotatranskej stíhačky, ktorí bežia celým hrebeňom Nízkych Tatier aj v noci – hovoríme si, že sú aj väčšie bláznovská ako naša cyklistika.
Zjazd zo sedla je studený a ja si premietam v hlave, čo si nabudúce prihodiť do batožiny, aby som predchádzala tomuto pocitu skrehnutia. V polovici si prezliekam chutné hrubšie ružové ponožky Maloja , ktoré som si pri poslednej návšteve kúpila v Grounde a myslím na tie merino Specialized, ktoré sú doma v zásuvke. Rovnako prisahám, že okrem tých gumených návlekov zbalím aj nejaké, ktoré sa nasadia bleskovo, lebo zmrznuté nohy sú horšie ako ruky. Rukavice na cestný nenosím, ale hodili by sa ja tie. Nuž, doma boli štyridsiatky.
Zjazd je dlhý a nekonečný, ale asfaltový po celej dĺžke. Schádzame k vodnej nádrži Čierny Váh, cyklistov je tu veľa, väčšina na elektroverzii, nájdu sa aj cestní nadšenci. Považská lesná železnica, ktorá sa stavala kvôli vývozu vyťaženého dreva patrí ku kultúrnym pamiatkam Liptova – trať je už rozobratá a jej časti sú exponátmi v Pribyline. Táto etapa tretieho dňa nás núti prebicyklovať aj nepríjemne exponovanú cestu do Liptovského Hrádku, odkiaľ nepokračujeme rovno do Mikuláša, ale nadchádzame si kúsok cez Liptovský Peter. Cesta nás privedie pred zamknutú bránu družstva v Beňadikovej, tak musíme kúsok potlačiť cez lúku, aby ste sa vrátili späť na trasu.
V Liptovskom Mikuláši obchádzame mesto cyklo-cestou aj okolo miesta, ktoré si s Luciou pamätáme z pretekov LiptovRide, vynechávame Maru, lebo na kúpanie už nie je čas. V Liptovskej Sielnici si vypýtame do fliaš vodu z dvora, keďže krčma už neexistuje a obchod nemajú a chystáme sa trochu hladné na čerešničku dnešného dňa. Znalci kraja a nadšenci triatlonových pretekov poznajú obec Huty, cez ktorú sa jazdí Oravaman v cyklistickej časti až trikrát. Púšťame sa do stúpania 6km dlhého so sklonom nie viac ako 12% a na moje počudovanie predbehneme aj poľského cyklistu bez batožiny, ktorý kráča a naberá sily. Zjazdy na vydýchnutie sú dva, avšak protivietor spôsobuje, že rýchlosť nenaberám aj keď šliapem dolu kopcom. Prechod medveďa cez cestu určite nehrozí (v minulosti som zažila), pretože ich odháňa zvuk otravných motorkárov, ktorí vyhľadávajú sedlá a zjazdy rovnako ako cyklisti. Isté vzájomné neporozumenie je však prirodzené. Nie sme priamo v národnom parku, ale Západné Tatry rámcujú tento prechod medzi Liptovom a Oravou. V Zuberci sa v lete ubytujú tí, ktorí chcú vyraziť na túry do tejto časti TANAP-u. Počas neskorého obeda v kolibe nad Zubercom počujem hostí šomrať na zajtrajšie počasie a šípim, že sa nám štvrtý deň nemusí podariť podľa predstáv.
4. deň: Prší
Ráno je na Orave je studené a sychravé, čo asi miestnych ľudí neprekvapuje. Pôvodný plán bol povoziť sa tunajším krajom, lemovať časť trasy lokálnej Orávky v protismere ako jazdia pretekári akciu s vlakom o preteky, pokochať sa pohľadom na Oravský hrad, osviežiť sa v Lúčkach a Kalamenoch s prírodným teplým jazerom. Naša posledná etapa sa prispôsobuje počasiu. Z miestnej kaviarne vyrážame do intenzívneho dažďa, jemným zjazdom sa vezieme na najbližšiu vlakovú zastávku v obci Podbiel, sadáme na vlak do Kraľovian a premýšľame ako zachrániť dnešok. Sprievodca v lokálke frfle, že bicykel do vlaku nepatrí, zrejme mal zlý deň, tak trochu asertívne reagujem aj ja. Vo vlaku sa zohrejeme, prezlečieme triatlonové dresy a z Kraľovian nás vezie Tatran do Trenčína. Volíme trasu, ktorá je s našimi doterajšími neporovnateľná: rovná hladká cesta povedľa Váhu, od Piešťan pre cestné bicykle utrápená. Napodiv však defekt žiaden. Zo Siladíc ideme na zmrzlinu do Serede a odtiaľ sa už trúsime každá domov, do svojich rovinatých dedín.
Ako som uviedla v úvode, tento výlet nebol mojím prvým výletom po krajine, ale je to prvý krát, čo som sa o ňom rozhodla napísať. Ak si nájde čitateľa, ktorý sa inšpiruje a rád si prečíta o tipoch aj na iné miesta, rada sa vrátim a pokúsim sa zrekonštruovať viaceré individuálne aj skupinové výjazdy našou nie monotónnou krajinou.
