67 minút utrpenia, po ktorých som prisahal, že už nikdy nevyskúšam niečo podobné. Teraz pozerám ďalšie preteky.
3. kolo Slovenského pohára v cyklokrose – NoLimited Cup Trnava, 18. októbra 2026
Hovorí sa, že človek by mal v živote skúšať nové veci, vystupovať zo svojej komfortnej zóny a posúvať svoje hranice. Tak som sa rozhodol vyskúšať cyklokros. Po 67 minútach, s priemerným tepom 173 úderov za minútu, som pochopil, že niektoré komfortné zóny existujú z veľmi dobrého dôvodu. A že cyklokros je šport pre ľudí, ktorým obyčajná cyklistika zjavne nepripadá dostatočne náročná.
Ako som dostal ďalší zo svojich skvelých nápadov
Cyklistika má množstvo disciplín a ja patrím medzi ľudí, ktorí majú neustálu potrebu skúšať niečo nové. Cesta, gravel, horský bicykel… Tak prečo nie aj cyklokros? Myšlienka bola pritom celkom rozumná. Chcel som získať nové skúsenosti, naučiť sa lepšie zvoliť stopu v teréne, zdokonaliť ovládanie bicykla a popritom absolvovať kvalitny intenzívny tréning. Jednoducho spojiť príjemné s užitočným. Dnes už viem, že slovné spojenie „príjemné s užitočným“ som v tomto prípade použil veľmi odvážne.
Prihlásil som sa teda na 3. kolo Slovenského pohára v cyklokrose – NoLimited Cup, ktoré sa konalo 18. októbra v Trnave. Keďže som držiteľom cyklistickej licencie, automaticky som sa ocitol v kategórii Muži ELITE. To znie síce veľmi profesionálne, ale moja dovtedajšia cyklokrosová kariéra pozostávala z presne nula štartov. Aspoň jednu výhodu som mal. Štartoval som z posledného miesta, takže som sa nemusel obávať, že ma niekto predbehne hneď po štarte.
Štart, píšťalka a okamžitá ľútosť
Pred štartom prebehla kontrola bicykla, zaradili sme sa na svoje pozície a čakali na úvodný hvizd. V hlave som mal jednoduchý plán: rozumne odštartovať, nájsť si tempo, sledovať skúsenejších pretekárov a postupne sa dostať do rytmu. Lenže potom rozhodca zapískal. A všetci vyštartovali, akoby na konci prvého kopca rozdávali bicykle zadarmo. Prudký výšľap, okamžite zjazd, ďalší výšľap, zákruty, brzdenie, zrýchľovanie. Žiadny čas na rozjazdenie, žiadne zoznamovanie sa s traťou. Len čistý boj o prežitie. Po pár minútach mi hodinky ukazovali tep cez 180 úderov za minútu a v hlave sa mi stretli dve zásadné otázky:
- Toto tempo je len na začiatku, však?
2. Alebo som práve dobrovoľne zaplatil za hodinu vlastného utrpenia?
Na rovinke pretekár, v zákrute turista
Už počas prvého kola sa najlepší pretekári vzdialili a začali si jazdiť svoje vlastné preteky. Ja som zostal v skupinke troch cyklistov, s ktorými som sa držal približne dve kolá. A práve tu sa začala moja prvá skutočná lekcia cyklokrosu. Na rovných úsekoch som dokázal pretekára predo mnou postupne dobehnúť. Nohy fungovali, výkon bol, motivácia tiež. V duchu som si hovoril, že to predsa nebude také zlé. Lenže potom prišla technická pasáž. Ostrá zákruta, brzdy, hľadanie správnej stopy, opatrný prejazd a pretekár bol opäť preč. Takto sa to opakovalo stále dokola. Na rovinke som si pracne vybojoval niekoľko metrov, aby som ich v najbližších zákrutách ochotne odovzdal späť. Kondícia ma držala v pretekoch, technika mi pravidelne pripomínala, že som tu prvýkrát. Vtedy som pochopil, že cyklokros nie je len o tom, koľko wattov dokážete zatlačiť do pedálov. Je aj o tom, koľko zbytočných sekúnd nestratíte zakaždým, keď treba zatočiť. A ja som ich rozdával naozaj štedro.
Tretie kolo: Vytvoril som si vlastnú kategóriu
V treťom kole sa situácia začala komplikovať. Postupne som stratil kontakt aj s pretekárom predo mnou a ocitol sa na trati úplne sám. Výhodou bolo, že som mal konečne dostatok priestoru na výber stopy. Nevýhodou bolo, že som stále nevedel, ktorú si vybrať. Pokračoval som teda svojím tempom, bojoval s traťou, vlastnými nohami a rozhodnutím, ktoré som urobil pri registrácii. Po chvíli som za sebou začal počuť ďalších cyklistov. Tentoraz však nešlo o súperov, s ktorými by som bojoval o pozíciu. Boli to prví traja pretekári, medzi ktorými nechýbal ani majster Slovenska v cyklokrose. Áno, čítate správne. Kým ja som stále riešil, ako čo najlepšie prejsť ďalšiu zákrutu, oni už mali za sebou o celé kolo viac. Postupne ma začali dobiehať ďalší a ďalší pretekári. A priznám sa, že som sa na nich dokonca tešil. Vždy, keď sa ku mne niekto priblížil, ochotne som mu uvoľnil stopu, rukou naznačil „CHOĎ!“ a na približne dve sekundy som konečne mohol vydýchnuť a trochu povoliť nohy. Bol to môj osobný občerstvovací bod. Bez vody, bez gélu, ale s krátkou psychickou úľavou. Nikdy som si nemyslel, že budem počas pretekov taký šťastný, keď ma niekto predbehne.
36. minúta. Kde je cieľ?!
Približne po 36-tich minútach som sa pozrel na hodinky. V tom momente som mal pocit, že jazdím minimálne tretí deň, minul som všetky energetické zásoby. Najhoršie bolo, že som stále nevedel, kedy sa toto trápenie skončí. Cyklokros je totiž veľmi špecifický šport. Na cestných pretekoch si občas oddýchnete v balíku. Na graveli nájdete rovinku, kde sa trochu vydýchate. Tu máte na výber medzi prudkým kopcom, technickou zákrutou a ďalším prudkým kopcom. A keď náhodou príde rovinka, musíte šliapať ešte viac, aby ste dobehli to, čo ste stratili v zákrute. Nádherný šport. Naozaj odporúčam každému, kto sa má v živote príliš dobre.
Cieľová rovinka alebo vykúpenie?
Posledné kolá už boli predovšetkým o hlave. Nohy pálili, tep neklesal a každá ďalšia zákruta bola malou skúškou trpezlivosti. Nakoniec som však cieľovú čiaru predsa len preťal.
Moja premiéra v cyklokrose v číslach:
- Vzdialenosť: 21,54 km
- Čas: 1:07 h
- Priemerná rýchlosť: 19,2 km/h
- Priemerný tep: 173 bpm
- Počet cyklokrosových skúseností pred štartom: 0
- Počet rozhodnutí, ktoré som počas pretekov ľutoval: nespočítateľne veľa
Na prvý pohľad možno čísla nevyzerajú nijako dramaticky. Veď 19,2 km/h? To je na bicykli takmer výletné tempo. Lenže skúste si túto rýchlosť udržať na trati, kde každých pár sekúnd brzdíte, zrýchľujete, zatáčate, stúpate alebo sa snažíte neodhodiť bicykel do najbližšieho kríka. A potom sa môžeme porozprávať o výletnom tempe.
Už mi nikdy nedovoľte toto absolvovať!
V cieli ma čakala manželka, rodičia a priatelia. Ľudia, ktorí ma prišli podporiť a pravdepodobne očakávali, že im po dojazde porozprávam o skvelom športovom zážitku. Namiesto toho odo mňa dostali veľmi jasnú požiadavku: „Už mi NIKDY nedovoľte prihlásiť sa na niečo takéto!“ A v tej chvíli som to myslel úplne vážne. Potreboval som sa vydýchať, spracovať všetky emócie a uvedomiť si, že som práve dobrovoľne absolvoval jednu z najintenzívnejších hodín na bicykli. Potom som umyl bicykel, prezliekol sa a postupne sa začal vracať do normálneho psychického stavu.
A presne vtedy sa stalo niečo, čo pozná asi každý cyklista. Začal som nad tým premýšľať. Veď tie zákruty sa dajú prechádzať rýchlejšie. V tom zjazde som mohol zvoliť lepšiu stopu. Na začiatku som sa možno nemusel nechať tak strhnúť tempom. A keby som si to skúsil ešte raz, určite by som už vedel, čo ma čaká. Zrazu som mal v hlave viac dôvodov na ďalší štart než na ukončenie svojej cyklokrosovej kariéry. A tak, len niekoľko hodín po tom, čo som rodine zakázal pustiť ma na ďalšie preteky, už celkom vážne zvažujem účasť na 6. kole Slovenského pohára v Seredi.
Takže, oplatilo sa? Jednoznačne áno.
Aj keď to možno podľa predchádzajúcich riadkov nevyzerá, tieto preteky mi dali presne to, kvôli čomu som na ne prišiel. Nové skúsenosti, poriadnu dávku intenzity a predovšetkým uvedomenie, aký veľký rozdiel dokáže urobiť technika jazdy. Nestačí mať silné nohy a dobrú kondíciu. V technickom teréne rozhoduje istota, správna stopa, práca s ťažiskom a schopnosť zachovať rýchlosť tam, kde ju menej skúsený jazdec stratí. Presne na týchto veciach chcem ďalej pracovať. Cyklokros mi ukázal moje slabiny oveľa rýchlejšie, než som očakával. A práve preto považujem túto premiéru za veľmi hodnotnú skúsenosť. Takže ak sa ma dnes opýtate, či ešte niekedy pôjdem na cyklokrosové preteky, moja odpoveď je: „Nikdy viac!“ Ale pre istotu si už pozerám propozície do Serede.
Pretože cyklisti sú zvláštny druh ľudí. Dobrovoľne trpíme, v cieli nadávame a doma už plánujeme, kedy si to zopakujeme.
Autor článku: Patrik Polačik
