Prvý gravel, 100 kilometrov prachu a cesta peklom

Päť okruhov, približne 100km po poľných cestách, prach a viac než tri hodiny v pretekovom tempe. Také bolo 7. kolo Slovenského pohára Gravel NYNA Cup v Trnave.

„Hlavne neprepáľ začiatok, lebo sa ti to vypomstí.“ Presne túto radu mi dal pred štartom kamarát Vlado. Znela rozumne. Boli to moje prvé gravel preteky, čakalo ma približne 100 kilometrov a vôbec som nevedel, čo od seba ani od trate očakávať. Problém bol, že po štarte sa dopredu postavili jazdci ako Samuel Kováč, Tomáš Višňovský, František Pašek či Adam Gross a tempo sa rozbehlo prakticky okamžite. Moja stratégia „ísť s rozumom“ tak vydržala približne tak dlho, ako trvá povedať slovo štart.

Päťkrát dvadsať kilometrov

Siedme kolo Slovenského pohára Gravel NYNA Cup sa konalo 4. októbra 2026 v Trnave. Zázemie pretekov bolo v areáli Golf Trnava a trať viedla po priľahlých poľných cestách v okolí mesta. Pretekalo sa vo viacerých kategóriách – hobby jazdcov čakalo 40 kilometrov, svoje preteky mali deti, žiaci aj juniori. Ja som nastúpil v kategórii Muži ELITE na približne 100 kilometrov.

Trať tvoril približne 20-kilometrový okruh, ktorý som absolvoval päťkrát. Celkovo som v cieli zaznamenal čas 3:10 hod., priemernú rýchlosť 31,1 km/h, 501 výškových metrov a priemerný tep 164 bpm. Keď sa na tieto čísla človek pozrie po pretekoch, vyzerajú celkom jednoducho. Počas nich však išlo o tri hodiny sústavného tempa na povrchu, na ktorý nie som z cestnej cyklistiky zvyknutý.

Prvé kilometre a rýchla zmena plánu

Po štarte sa okamžite začalo pretekať. Žiadne dlhé zoznamovanie s traťou, žiadne pokojné úvodné kilometre. Čelo si išlo svoje tempo a ja som veľmi rýchlo pochopil, že držať sa najlepších za každú cenu by bola cesta k veľmi skorému koncu.

Po prvých technickejších úsekoch som si preto našiel skupinu približne piatich jazdcov, v ktorej bol aj Ján Kuchar (Trnava Cycling Team). Skupina fungovala dobre – spolupracovali sme, striedali sa na čele a snažili sa držať stabilné tempo. Práve toto bola pre mňa jedna z prvých väčších skúseností s tým, ako veľmi sa gravel líši od cesty. Nestačí iba držať výkon. Povrch, zákruty, prejazdy nerovností, voľba stopy a jazda v prachu menia rytmus prakticky každých pár minút.

Tretie kolo začalo bolieť

V treťom okruhu začal jeden z jazdcov našej skupiny strácať. Jano Kuchar (Trnava Cycling Team) nás začal poháňať, aby sme zvýšili tempo a utrhli ho definitívne. Presne v tejto fáze som pravdepodobne minul viac síl, než by bolo ideálne. Snažil som sa zostať so skupinou, reagovať na zrýchlenia a držať sa aj v úsekoch, ktoré mi nesedeli tak ako klasická cesta.

Ešte som to zvládol, ale na začiatku štvrtého kola prišiel účet. Skupina mi začala odchádzať a postupne som stratil kontakt. V tej chvíli som vedel, že sa pre mňa preteky menia. Už to nebolo o spolupráci v skupine, ale o tom, ako zvládnuť zostávajúce kilometre sám a nerozpadnúť sa úplne.

Posledných 35 kilometrov sólo

Približne posledných 35 kilometrov som absolvoval sám. Za sebou som nevidel žiadnych jazdcov a predo mnou sa skupina postupne stratila z dohľadu. To je na pretekoch nepríjemná situácia hlavne psychicky. Nemáte sa za koho schovať, nemáte s kým spolupracovať a zároveň neviete, či jazdci za vami strácajú minútu alebo desať.

Zostáva iba bicykel, trať a vlastná hlava. A v tomto prípade aj obrovské množstvo prachu. Keďže bolo sucho, poľné cesty okolo Trnavy boli rýchle, ale zároveň veľmi prašné. Po niekoľkých hodinách som mal pocit, že prach je úplne všade. Presne tu sa začala napĺňať moja predstava „cesty peklom“, ktorú som pred štartom očakával.

Priemerný tep 164 úderov za minútu počas viac než troch hodín zároveň ukazuje, že priestor na pohodové vozenie prakticky neexistoval. Ako človek, ktorý jazdí predovšetkým cestu, som si veľmi rýchlo uvedomil, že sto kilometrov na graveli je úplne iných sto kilometrov. Telo dostáva zabrať nielen cez nohy, ale aj cez ruky, ramená, tricepsy a chrbát.

Prvý gravel bez pádu a bez defektu

Pred štartom som mal okrem výsledku ešte jeden jednoduchý cieľ – dostať sa do cieľa celý a ideálne aj s bicyklom. To sa podarilo. Žiadny pád, žiadny defekt a žiadna škoda na bicykli. Po troch hodinách a desiatich minútach na povrchu, na ktorý nie som zvyknutý, to beriem ako malé víťazstvo.

O to viac, že bicykel ani nebol môj. Keďže vlastný gravel momentálne nemám, preteky som absolvoval na požičanom Specialized Diverge STR z GROUND Trnava. Za túto podporu patrí GROUND-u veľká vďaka. Bez ich pomoci by moje prvé gravel preteky pravdepodobne ešte stále zostali iba v kategórii „raz by som si to chcel skúsiť“.

Veľká vďaka patrí aj kamarátom, ktorí boli pri trati, fandili a hlavne podávali fľaše. Práve počas dlhého preteku si človek uvedomí, aký rozdiel dokáže spraviť niekto, kto vám v správnej chvíli podá vodu. Bez vás by som možno nezomrel na tempo, ale od smädu by som k tomu nemal ďaleko.

Deviate miesto a jasná predstava o rozdiele

Do cieľa som prišiel na 9. mieste v kategórii Muži ELITE. Víťazom sa stal Samuel Kováč a moja strata na neho bola 34 minút a 32 sekúnd. Je to pomerne veľké číslo, ale zároveň veľmi dobrý obraz toho, aký rozdiel je medzi mojím prvým gravel štartom a tempom jazdcov, ktorí tento typ pretekov vedia jazdiť na najvyššej úrovni.

Z pretekov som odchádzal s boľavými krížami, tricepsami a pocitom, že som si siahol poriadne hlboko do svojich rezerv. Presne to som však od týchto pretekov čakal. Vedel som, že gravel nebude iba cestná cyklistika na širších plášťoch, ale až na trati som pochopil, ako výrazne inak dokážu takéto preteky zaťažiť telo aj hlavu.

Pocity po dojazde boli preto zmiešané. Časť zo mňa bola rada, že je koniec a že už nemusím vidieť ďalšiu poľnú cestu. Druhá časť si však už krátko po pretekoch začala pozerať ďalšie gravel podujatia.

A to je asi najlepší dôkaz, že napriek bolesti, prachu a utrpeniu ma gravel chytil.

Autor článku: Patrik Polačik