Dvanásť áut, policajný sprievod a jediná úloha - nenechať sa dostihnúť pelotónom. Päť dní sme strávili pred pretekármi na 70. ročníku Okolo Slovenska. Vitajte v reklamnej karaváne.
„IDEME!“ Policajt na motorke prehúkne sirénou a dvanásť posádok vie, čo tento signál znamená. Autá sa dávajú do pohybu. Sme v tretej etape z Tvrdošína do Dohňan a niekde za nami sa po rovnakej ceste rúti profesionálny pelotón. Po upršanej druhej etape, počas ktorej sa jazdilo pomalšie, nás pretekári poriadne prekvapili. Dnes idú bomby. A my pred nimi prakticky celú etapu utekáme.
V obciach spomaľujeme na tridsiatku. Policajné motorky húkajú, ľudia mávajú, deti kričia, z alegorického vozidla reve hudba a z okien áut lietajú reklamné predmety. Len čo za nami zostane tabuľa označujúca koniec obce, situácia sa mení. Potrebujeme náskok, takže zrýchľujeme a mimo obcí sa snažíme držať deväťdesiatku.
Pred sebou mám telefón s navigáciou a polohou prvého rozhodcovského vozidla, vedľa vysielačku a všade naokolo krabice s reklamnými predmetmi. Môj spolujazdec Vlasto drží itinerár s časmi prejazdu pretekárov. Počas celej etapy tak sledujeme dva pohybujúce sa body - nás a čelo pretekov. Medzi nimi musí zostať minimálne pätnásť minút. Ideálne tridsať.
Vitajte na Okolo Slovenska z miesta, kde televízne kamery nesiahajú.
.jpg)
Pätnásť minút
Reklamnú karavánu môžeme nazvať predvojom pretekov. Tento rok ju tvorilo približne dvanásť vozidiel a už štvrtý rok ju mám na starosti. Na papieri je jej fungovanie jednoduché: vyštartovať pred cyklistami, prejsť celú trasu, rozdávať ľuďom reklamné predmety, vytvárať atmosféru a bezpečne sa dostať do cieľa.
V realite máte za chrbtom profesionálny pelotón, ktorý sa rozhodne neprispôsobuje vašim plánom. Minimálny odstup od čela pretekov máme stanovený na pätnásť minút, my sa ho však snažíme držať približne na polhodine. Rezerva je dôležitá. Aj ľudia v reklamnej karaváne potrebujú počas niekoľko hodinovej etapy zastaviť, niekto musí ísť na toaletu, auto môže potrebovať palivo, posádku môže oddeliť železničné priecestie alebo problém na križovatke.
Práve počas tretej etapy sme absolvovali náročné stúpania na Kohútku. Jedno z ťažších vozidiel tam spotrebovalo toľko paliva, že pred Dohňanmi už bolo jasné - musí tankovať. Zastavili sme teda na ceste a čakali, kým sa vodič vráti. Niekde za nami pokračovali preteky. Našťastie sme mali vytvorený dostatočný náskok, takže tankovanie prebehlo bez väčšej drámy a pokračovali sme ďalej s prehľadom a prstom v nose.
Nie vždy som však mal s palivom taký pokoj.
Na rezerve pred profesionálnym pelotónom
Bolo to počas môjho prvého roka v reklamnej karaváne. Spali sme v Šamoríne a ráno sa presúvali na štart do Nitry. Pred každou etapou mám vo zvyku natankovať, lenže tentoraz bola Nitra taká upchatá, že nás z kolóny museli vyslobodzovať policajti. Inak by sme nestihli ani samotný štart.
Na miesto som dorazil na rezerve. Hľadať čerpaciu stanicu už nemalo význam, takže zostávali dve možnosti - nevyštartovať alebo sa postaviť na štart s rozsvietenou kontrolkou paliva a dúfať. Vybral som si druhú.
Všetci sme potom čakali, či to auto vydrží. Vydržalo. Dostali sme sa až do Piešťan, kde sme si vytvorili dostatočný náskok, zastavili na čerpacej stanici a konečne natankovali plnú. Dokonca som sa vo dverách čerpacej stanice obišiel aj s Vladom Voštinárom. Dnes sa na tom smejem. Vtedy o niečo menej.
Odvtedy pred etapou tankujem. Vždy.
Keď sa dvanásť áut zmení na pojazdné pódium
Úlohou reklamnej karavány však nie je utekať pred pelotónom. Pre ľudí pri cestách sme prvým jasným signálom, že to, na čo čakajú, sa blíži. Keď vchádzame do obce, policajti zapnú sirény, my spomaľujeme približne na 30 kilometrov za hodinu a začína sa predstavenie.
Z alegorického vozidla hrá hlasná hudba, trúbime, ľudia nám mávajú a deti kričia. Na niektorých miestach práve končia v škole, inde už miestny rozhlas oznamuje, že obcou prechádza Okolo Slovenska. Z okien medzitým lietajú bufky, cukríky, balóniky, píšťalky, rapkáče a ďalšie drobnosti. Len z nášho auta ich za jednu etapu rozdáme približne tisíc. Ak by sme spočítali celú karavánu za všetkých päť dní, boli by to tisíce a tisíce predmetov.
Partneri pritom dostávajú jasné pravidlá. Predmet nesmie byť veľký, ťažký ani tvrdý tak, aby mohol človeku pri ceste ublížiť. Hoci ani pri najlepšom plánovaní sa nedá eliminovať všetko.
V cieli v Dohňanoch som vyhodil rapkáč malému dievčatku. Pozeralo hore, sledovalo jeho trajektóriu a čakalo, že ho chytí. Namiesto toho prišlo presné pristátie do stredu čela.
Headshot.
V tej chvíli mi jej bolo úprimne ľúto. Dnes už máme ďalšiu historku, ktorá pravdepodobne zostane súčasťou karavány ešte pár rokov.
A presne o tom reklamná karavána je. Nie sme sterilná kolóna presúvajúca sa z bodu A do bodu B. Máme byť kontaktom medzi pretekmi a ľuďmi, ktorí na ne čakajú pri ceste. Keď sa vám podarí rozosmiať dieťa, podať mu darček alebo vidíte, ako policajný motorkár počas pomalej jazdy rozdáva deťom high-five, zrazu aj niekoľko hodín za volantom dáva trochu väčší zmysel.
Dvaja anjeli na motorkách
Pred našou karavanou jazdia dvaja policajní motorkári zo Žilinského kraja - Milanko a Miško. Oficiálne majú zabezpečiť bezpečný a plynulý prejazd kolóny a dohliadnuť na to, aby nám do nej spredu, zozadu či zboku nevstúpilo civilné vozidlo. Po rokoch spoločných pretekov ich však už nikto z nás nevníma iba ako policajný sprievod.
Sú naši anjeli strážni.
Stretneme sa ráno na štarte, strávime spolu celú etapu a často aj večer po jej skončení. Poznáme sa, vieme, čo od seba očakávať, a časom vzniknú aj malé tradície. Jednou z nich je rozdávanie reklamných predmetov policajtkám stojacím na križovatkách - samozrejme iba vtedy, keď to situácia dovolí.
Počas jednej upršanej etapy sme jednu policajtku nechtiac vynechali. Všetci v aute sme si to uvedomili a otočili hlavy dozadu. V presne tej chvíli jeden z našich motorkárov vletel do obrovskej kaluže. Schytal ju on a vďaka našim stiahnutým oknám aj my.
Kto normálny jazdí v lejaku s otvorenými oknami? Reklamná karavána Okolo Slovenska.
Galanta. Kapitola sama o sebe
Ak však existuje miesto, pri ktorom sa mi aj po čase mierne dvíha tlak, je to Galanta.
Už príjazd nevyšiel úplne podľa predstáv. Podľa značenia sme odbočili a po chvíli nám došlo, že sme sa ocitli v protismere pretekov. To je presne ten typ zistenia, ktorý nechcete urobiť vo chvíli, keď za vami ide profesionálny pelotón.
Zastavili sme na križovatke, kde sedeli v označenom aute dvaja miestni policajti. Náš policajt na motorke sa ich išiel spýtať jednoduchú otázku: „Chalani, akým smerom máte navigovať pretekárov?“
Odpoveď miestneho policajta znela: „Ja mám stáť tu.“
Väčšina z nás vybuchla od smiechu. Náš policajt už taký pobavený nebol. Nakoniec sme sa museli zariadiť sami, otočili sme karavánu a podľa ďalšieho značenia už trasa konečne dávala zmysel.
Lenže Galanta ešte nepovedala posledné slovo. Na kruhovom objazde sa karavána rozdelila a časť vozidiel prešla jednou, časť druhou stranou. V uzavretom režime s vlastným policajným sprievodom to samo osebe nebol problém. Problém bol, keď nám organizátori obsluhujúci zábrany postavili bariéry priamo pred autá.
Časť karavány zostala stáť. Začalo sa trúbiť a z niektorých áut sa ozývali aj slová, ktoré sa do publikovateľnej verzie tejto reportáže úplne nehodia. Ja si dodnes pamätám hlavne svoje ruky na volante. Od zlosti boli červené.
Pretekári už pritom boli v Sládkovičove.
Presne v takých chvíľach človek pochopí, že najdôležitejšou výbavou organizátora nie je vysielačka ani itinerár, ale schopnosť nezblázniť sa. Po rokoch sa na problémy pozerám úplne inak. Snažím sa ich vyriešiť s nadhľadom. Stresovať a poskakovať okolo nich ako šaman okolo ohňa ešte nikdy nič nevyriešilo.
Preteky, ktoré začínajú dávno pred pelotónom
Keď prídem ráno na štart, väčšinou už hrá hudba, moderátori hovoria do mikrofónov, vo vysielačkách počuť komunikáciu a všade pobehujú ľudia. Keby sa na celý priestor človek pozrel z dronu, pravdepodobne by sme vyzerali ako mravce robotnice. Každý niekam smeruje a každý má svoju úlohu.
Deň pritom začína obyčajne. Budík okolo siedmej, hoci ho prakticky nikdy nepotrebujem, pretože sa pravidelne zobudím ešte pred ním. Nasleduje hygiena, kvalitné raňajky - bez tých to nejde - upratanie auta a presun na štart. Aj keď bývame niekedy hodinu cesty od štartového mesta, približne hodinu pred odchodom už chcem byť na mieste.
Ak etapa štartuje o 12:45 a reklamná karavána má vyraziť o 12:30, o dvanástej už začíname radiť autá. Posledných desať minút patrí kontrole. Sú všetci na mieste? Je poradie správne? Sú posádky pripravené? Vie každý, čo má robiť? Potom prídu posledné pokyny.
A následne to jedno slovo.
„IDEME!“
Motorkár prehúkne sirénou a karavána sa pohne.
Vtedy však už množstvo ďalších ľudí pracuje celé hodiny. Ak preteky štartujú na obed, niekto môže byť na mieste od šiestej rána a stavať štartovací oblúk. V cieli sa pripravujú bariéry, inde parkovisko tímov. Ľudia z organizačného tímu riešia fotografov v cieli, odklon vozidiel či prípravu víťazných dresov, na ktoré sa podľa potreby nažehľujú logá.
Divák vidí cyklistov.
Za nimi a pred nimi je však malá armáda ľudí, bez ktorej by sa nepohol ani jeden kilometer pretekov.
Kedysi som nadával na zatvorené cesty tiež
V roku 2018 som sledoval Okolo Slovenska zvonku. Keď na preteky prvýkrát prišiel Quick-Step, rozhodol som sa, že ďalší ročník už nechcem iba sledovať. Chcel som byť jeho súčasťou.
Písal som prakticky každému, o kom som vedel, že má s organizáciou niečo spoločné. V roku 2019 sa mi to podarilo a dostal som svoju prvú úlohu - parkovanie tímových vozidiel. Mal som plán, presne určené miesta a podľa nich navigoval vodičov tímov.
Postupne som si prešiel viacerými pozíciami, niektoré sa dokonca kombinovali. Pred štyrmi rokmi som prišiel na ďalší ročník s tým, že budem opäť riešiť parkovanie. Vedenie pretekov mi namiesto toho ponúklo pozíciu manažéra reklamnej karavány.
Neváhal som.
Prvý rok ma naučil najmä komunikovať. Dnes máme systém nastavený tak, že každý vie, čo od neho očakávam a čo môže očakávať odo mňa. Keď niekto urobí chybu alebo vznikne problém, snažíme sa o ňom hovoriť otvorene a vyriešiť ho. Aj preto dnes svojim ľuďom verím.
A zmenil sa ešte jeden pohľad. Kedysi som bol ako množstvo ľudí, ktorí dnes na sociálnych sieťach hundrú, že „kvôli nejakým cyklistom“ je zase zatvorená cesta. Dnes sa nad tým niekedy pousmejem, inokedy ma to pohorší. Stačí totiž stráviť jediný deň v organizačnej štruktúre veľkých pretekov a človek pochopí, koľko práce sa skrýva za niečím, čo o pár hodín zmizne.
Po týždni sú preteky preč. Organizátori zostávajú rozbití tak, že niekedy máme pocit, akoby sme ich sami absolvovali na bicykli.
Tisíce ľudí, ktoré televízia nedokáže preniesť
Za tie roky zostalo v pamäti množstvo miest, ale jeden obraz sa prekonáva ťažko. Rok 2021 a Peter Sagan na Okolo Slovenska. Vtedy som ešte reklamnú karavánu neviedol a v cieľoch som Saganovi robil sprievod. Množstvo ľudí pri cestách bolo neuveriteľné. Elektrizujúca atmosféra, ktorú televízna obrazovka jednoducho nedokáže preniesť.
Niečo z toho som opäť cítil aj počas jubilejného 70. ročníka. Najmä na Orave a Kysuciach. Tento región mám rád a opäť nesklamal. Deti končili v škole, celé skupiny ľudí čakali pri cestách, kričali a mávali. Z miestnych rozhlasov zneli hlásenia o prichádzajúcich pretekoch a policajti z prejazdu spravili udalosť.
My sme tým všetkým prechádzali približne polhodinu pred cyklistami. Sirény, hudba, trúbenie, predmety letiace z okien.
A za nami sa blížil dôvod, pre ktorý tam všetci stáli.
Cieľ ešte neznamená koniec
Pred každým cieľom telefonujem človeku, ktorý má na starosti odklon vozidiel. Oznámim mu, že sa blížime, a dostanem informáciu, kde máme z trate zísť. Nikdy však neodchádzame pred cieľovou páskou. Chceme prejsť až za ňu, aby sme mohli obdarovať aj fanúšikov čakajúcich priamo v cieli.
Keď zaparkujeme, pre väčšinu posádok prichádza voľno. Môžu sa ísť pozrieť na dojazd a víťaza etapy. Ja často ešte zostávam k dispozícii. Niekedy pomáham s odchytávaním pretekárov, ktorí majú ísť na pódium po niektorý z dresov, inokedy treba niečo odniesť do VIP priestorov alebo vyriešiť ďalšiu drobnosť.
A večer pokračujeme na hotelovej izbe.
Do spoločnej skupiny posielam správu na ďalší deň. Začína poďakovaním za zvládnutú etapu, pokračuje miestom a časom zoradenia, časom štartu, približným koncom ďalšej etapy a prípadnými zmenami. Pripomíname si aj naše pravidlá. Napríklad keď zapnem výstražné svetlá ja, zapínajú ich všetci.
Potom už konečne večera.
A po nej si skupinovo sadneme na dobre orosené.
Ráno otvoríme auto a realita sa vráti veľmi rýchlo. Prázdne krabice, obaly, vysielačky, rozhádzané reklamné predmety a všetko, čo zostalo po predchádzajúcej etape. Upratať, doplniť zásoby a ideme znova.
Počas piatich dní sme tento rok najazdili približne 2 500 kilometrov.
Posledná fotografia
Záverečná etapa mala cieľ na Kráľovej holi, reklamná karavána však končila skôr. Na Šumiaci sme mali odklon a hore pokračovali iba vozidlá, ktoré tam skutočne museli ísť.
Posledné kilometre už mali inú atmosféru. Užívali sme si ich a zároveň nariekali, že je koniec. Päť dní človek žije v úplne inom režime a potom si uvedomí, že ráno už nepríde ďalší štart. Namiesto neho príde obyčajný pracovný deň.
Na Šumiaci mi zostala posledná úloha - dostať čo najviac členov reklamnej karavány na spoločnú fotografiu. Nie všetci tam už boli, pretože časť ľudí končila inde. Napriek tomu sme sa postavili vedľa seba a odfotili sa.
Až vtedy zo mňa opadol stres.
Sedemdesiaty ročník bol za nami.
Každý z nás bol svojím spôsobom víťaz. Nie preto, že by sme dostali dres alebo stáli na pódiu. Ale preto, že sme boli súčasťou tímu, ktorý dokázal dostať jubilejný ročník Okolo Slovenska cez krajinu od prvého štartu až po posledný cieľ.
A potom zistíte, že už nemáte prednosť
Deň po Okolo Slovenska je zvláštny. Prvé dva dni som väčšinou extrémne unavený a dospávam. Zrazu nikto nevolá, vo vysielačke je ticho a pred autom neblikajú červenomodré majáky.
Okolo Slovenska totiž nevnímam iba ako preteky. Som cyklista, baví ma organizovanie a tento jeden týždeň v roku je pre mňa sviatkom. Stretnem ľudí, ktorých poznám roky, získam nové kontakty a každý ročník prinesie situáciu, ktorú som dovtedy nezažil. Je to vášeň, pasia, splnený sen a každoročná stretávka veľkej skupiny kamarátov.
Potom sadnem do auta, vyrazím niekam po bežnej ceste a prídem na prvú križovatku.
Čakám.
A po piatich dňoch si musím opäť zvyknúť na jednu veľmi nepríjemnú vec.
Už nemám prednosť.
Milanko s Miškom a ich policajné motorky sú preč.
Tak zase o rok.
Autor článku: Dominik Tvrdý
